KONŠTITUOVAŤ CELISTVÉ VEDOMIE SLOVENSKÉHO OBČANA
Časopisy ako médium kultúrnej komunikácie nielen súvisia s fenoménom času – ako to naznačuje už ich pomenovanie –, ale sú v ňom a v jeho pohyboch bytostne ukotvené. Kultúrno-historicky pre médium zvané časopis poukazujúce na periodicitu jeho obkružovania a jeho transformácie je čas kľúčový agens i agent. Kulturológia nám tu ponúka pojmy ako vznik, genéza, profil, program, aktuálnosť, vývin, publicita, funkčnosť komunikácie, trvanie... Spisovateľské noviny Literárny týždenník, chronologicky nadväzujúci na Literárny a Kultúrny život, sa v septembri t. r. dožili štvrťstoročnice; vychádzajú od roku 1988, udržali sa na scéne i v pohnutých prelomových časoch v znamení permanentnej transformácie, ktorej pomáhali na svet a ktorej sa stávajú i obeťou.
Dejiny časopisov – neinak ako dejiny vôbec – sú plné prekvapení, udalostí, iskrivých i kritických momentov, ak si ich nevšímame, strácame zmysel pre realitu spoločnosti a jej vývinu, v ktorej žijeme spolu s našimi novinami – jej aktívna platforma, zrkadlo i svedok. Genéza Literárneho týždenníka je spätá (nielen vonkajškovo) s historickým procesom, ktorý sa metaforicky nazýval „revolúciou“ (nenásilnou modifikáciou európskeho fenoménu revolúcie, ktorou východoeurópske kultúry obohatili dejiny Európy), participuje na tejto transformácii, nielen ju odráža, aj keď nepodliehal inscenovanej radikalizácii z novembra 1989. Naše noviny sú neodmysliteľnou súčasťou pluralitnej bázy komplikovaného fenoménu tejto revolúcie, ktorej primárny subjekt nám ešte dlho bude unikať, pretože je globálny. Bola to však kultúrna revolúcia, ktorá, žiaľ, pomohla k moci aj silám, ktoré kultúru neveľmi potrebujú a redukujú ju – často samovražedne – na svoje komerčné záujmy. To, pravda, nijako neznižuje historický význam aktívnej participácie našich novín a ich prispievateľov spolu
s čitateľmi na tomto prevratnom procesuálnom dianí, pretože – ako hovorí romantický básnik Novalis – „príčinu revolúcie a jej najvlastnejšiu podstatu, ak je skutočne historicky pravá, každý súčasník môže nájsť v sebe samom“; o nás, ktorí sme aktívne participovali na nej podľa vlastného vedomia a svedomia, to určite platí bez zvyšku, pravda, diferencovane, špecificky subjektívne, ale akiste aj nadosobne, primerane danostiam vonkajších a vnútorných podmienok.
Jubilejné oslovenie dočasnej redakcie Literárneho týždenníka, poukazujúcej na permanentné ohrozenie jeho kontinuity, ktoré ho sprevádzajú od zrodu, aktivizuje pamäť každého z nás – „palác spomienok“, ako ľudské memorabilie nazýva švédsky básnik, prozaik a esejista Lars Gustavsson, ktorý nás vtedy oslovoval a mal som tú česť poznať ho aj osobne (dnes, v integrovanej Európe, by sa mi to sotva mohlo podariť). Už antický klasik však rozlišuje prirodzené a umelé spomínanie, osobné a nadosobné, spontánne a organizované, povedzme historiograficky či literárne. Nazdávam sa, že v našom spomínaní, pre ktoré je charakteristické bytostné spájanie jazyka a konania (jestvujúce ročníky Literárneho týždenníka o tom vydávajú veľavravné svedectvo), sa aj tieto typy spomínania nerozlučne prepájajú, prekrývajú, aj keď sa nám po odstupe už naše Ja skôr žiada redukovať na gramatický subjekt najmä „píšuceho“ ja. Nepochybne aktuálnejšia je naša reflexia vlastnej skúsenosti, osobitne v interakcii s pólom recepcie textov, ktoré sme sami písali, organizovali a sprostredkúvali. O jej jedinečnosti, historicky podmienenej, dodnes vydávajú svedectvo čitatelia našich literárnych novín, dnes už aj početné dizertácie.
Je to akiste preto, že jazyk je nielen súčasťou skúsenosti, ale aj jej vedomia (predjazykové podmienky ľudskej histórie sú, ako vieme, priepastné). Každý z nás vie aj to, že „jestvuje všeličo, čo sa slovami nedá vyjadriť“, ako to vedel už Herodotos, na ktorého sa odvolávam. Vyslovené skúsenosti bývajú vždy nedostatočné, neúplné a zároveň skresľujú udalosti. Preto vždy jestvujú napätia medzi rečou a konaním, ako je to aj medzi nami priamymi účastníkmi histórie novín, ktorú si pripomíname. Toto napätie patrí k centrálnej osi historiografie už od ďalšieho klasika Tukytida. Tento rozpor je konštitutívny pre našu skúsenosť vôbec a pre historickú osobitne. Naša jazyková disponibilita nikdy nedosiahne, čo sme ako priami účastníci genézy spisovateľského časopisu na prelome čias skúsili a zakúsili. Navyše dnes slová majú inú časovú štruktúru jako udalosti, ktoré by mali uchopovať; sémantiku dnes určujú celkom iné sily.
Štvrťstoročie existencie Literárneho týždenníka/dvojtýždenníka je svedectvom čítania, chápania a interpretácie signifikantných znakov našich čias a premien Slovenska a sveta, premien, ruptúr, integrácie a globalizácie, ktoré oslabujú a zotierajú lokálne. Otázka znie, aká je účasť nášho spisovateľského periodika na procesoch aktivizácie, prebúdzania, formovania a kultivácie verejnosti občanov Slovenska in actu, aký je jeho podiel na konštituovaní ich vedomia a sebavedomia (ktoré sa dodnes nedalo pohltiť, či už v zmysle nacionálneho, alebo antinacionálneho mýtu). Kritériom je komplexnosť participácie na zušľachťovaní verejnosti, vedomia a sebavedomia čitateľov a spätne aj prispievajúcich – vášnivý vzťah k skutočnosti a dešifrizácia jej znakov a významov, chápanie a výklad faktov, ktoré ju určujú, formujú, prekonávanie nemoty a mĺkvoty.
V rámci slobodnej (kultúrnej) spoločnosti nie je vždy podstatné, či jednotlivci, jej členovia reflektujú jej stav a vývin pozitívne či negatívne, podstatné je, že sa jej venujú, že ju kriticky reflektujú. Z toho sa rodí sloboda reči, diskurz bez nekultúrnosti, prekonávanie mentálnych múrov v mene kritického a sebakritického rozumu v rámci „mentalité“, kde operuje aj ľudské rácio.
Práve zakladateľská generácia spisovateľského časopisu vie, že rozum sa kryštalizuje iba tam, kde sa zrážajú protiklady záujmov, kde kritická súdnosť, reflexívnosť vedomia vie eliminovať halucinácie všetkých druhov, montáže fiktívnej reality. Akiste preto časopis, v ktorom sme sa všetci angažovali, čo nebolo až také samozrejmé, ako to pripadalo našim nasledovníkom, prispieval nielen ku kritickému chápaniu toho, čo sme, ale aj kto sme a chceme byť, aké úsilia sú potrebné na to, aby sa konštituovala pozícia časopisu spisovateľov v prospech kultivácie verejnosti, vedomia jej členov, vôbec objavovania kultúrnej verejnosti Slovenska (o existencii ktorej sa odjakživa pochybovalo). Jej nebývalá rezonancia vyvrátila všetky tradované pochyby. Preto sa náš časopis stal mienkotvorným.
Medzi časom genézy Literárneho týždenníka a jeho dnešnou pozíciou sa udialo nepochybne viac, než sme schopní jubilejne formulovať, ba než nám to vôbec jazyk umožní. Máme do činenia s problematikou, ktorá sa skúma na Univerzite v Chicagu v odbore, u nás neznámom – Intellectual History, principiálne trvá na antitéze myslenie a skutočnosť, bytie a vedomie dejín a jazyka.
Dejiny kultúry však nie sú iba protokolom rezultátov, ba ani len prísľubov. Kultúra sa však nerealizuje sama ako počítačový program, dôležité sú jej predpoklady, aby sme nestratili zmysel kultivácie, musíme bojovať proti nivelizácii (našej, európskej a svetovej) kultúry, proti rastúcej barbarizácii a patologizácii. Práve tlaky a už i rezultáty jednostrannej europeizácie a globalizácie vyhrocujú potrebu kultúrneho sabauisťovania, ktoré čerpá vždy predovšetkým z vlastných zdrojov tvorivosti, naakumulovaného kultúrneho kapitálu, ktorý sa bráni proti postupujúcej likvidácii dosiahnutej úrovne sociálnych a duchovných výdobytkov – proti regresu (v mene „pokroku“).
Čoraz nástojčivejšie sa po desaťročiach prehlbujúcej sa krízy vynára otázka, čo sa stalo s „revolúciou“, ktorej sme pomáhali na svet, kam sa uberáme, prečo upadá, aj keď nikdy sa nedostala hore okrem prísľubov slobody (ako oslobodzovania od všetkého?). Táto revolúcia neprestáva byť výzvou ani dnes, v časoch nového regresu, anticivilizačnej barbarizácie, keď sa Brutus stáva hrdinom. Potvrdzuje to európska iniciatíva Renovabis (jej tohtoročný kongres s 300 účastníkmi z východnej Európy na Freisinger Dombergu neďaleko Mníchova, ale Slovákov tam počuť nebolo), ktorá poukazuje na „oligarchizáciu ekonómie, politickej vôle“, na konzekvencie „nedokončenej revolúcie“(„die unvollendete Revolution“), a to i napriek radikálnym zmenám a „gigantickým mašinériám“ (napríklad dekristianizácie), keď sa aj európske kultúrne myslenie zmenilo na finančné EURO-handrkovanie, a preto sa spolu s narastaním neistoty občanov nezadržateľne zužuje aj horizont nádeje západnej civilizácie, od ktorej sme si tak veľa – aj v našich novinách – sľubovali. Vyzerá to tak, že sa správame ako diletanti bez histórie, bez historickej pamäti, ako je to typické pre polovzdelancov, ktorí prisahajú na všemocné technológie, destilujúce ducha našej epochy, ako ho všemožne forsírujú aj konkurenti printových médií, vrátane našich literárnych novín. Aj také súvislosti sa vynárajú s chronosom Literárneho týždenníka (ktorý sa angažoval napríklad proti stavbe atómového urýchľovača v Karlovej Vsi, ktorý forsíroval ekológiu obidvoch významov – prírody i ducha – vtedy v rámci hnutia Bratislavská zeleň politicum číslo jeden – po roku 1989, keď expanzívne drancovanie prírody začalo naberať obrátky, aj naše noviny sa tejto osudovej problematiky vzdali, pritom vizuálne logo Týždenníka – košatý strom – sa programovo prezentuje hneď v druhom čísle prvého ročníka na titulnej strane a opakovane sa pripomína i neskôr, nehovoriac o exponovanej kauze „sporov o stromy“, ktorú organizovala redakcia). Ak nedávno zosnulý francúzsky sociológ, iniciátor hnutia „Raison d’agir“ mobilizujúceho rozum a myslenie Pierre Bourdieu definuje intelektuálov ako „hovorcov verejnosti“, vychádza z analýzy situácií a stavu civilizácie, apelujúc na aktívnu účasť vzdelancov, vedcov a spisovateľov na procesoch renesancie rozumu, poznávania, reflexie, ktoré nastavujú zrkadlo epoche, apóriám jej smerovania, konania jej aktérov. Latinské slovo „agere“ znamená dávať do pohybu, artikulovať, poukazuje na nesuplovateľnú úlohu tých, čo majú blízko k slovu, jazyku, kultúrnej technike písania, pretože aj verbálne konanie vyžaruje fyzické a duchovné energie, intelektuálne podnety myslenia, odbúrava opiáty (ako proti nim bojoval jeho kolega Raymond Aron), fatálne omyly civilizácie. Spoločnosť, ktorá sa prestáva predierať do svetla rozumu, vracia sa do Platónovej jaskyne tieňov a napokon temna. (Ak denník SME hovorí o „tragikomédii menom Mochovce“ v súvislosti s predražovaním dostavby ďalších blokov, signifikantne sa nikto zo spisovateľov nepridal na stranu Greenpeace v spore so všemocnými technokratmi, ktorí anachronizujú ekologické argumenty; prečo sa neaktualizuje kauza vodného diela, ktorého projekt bol už pripravený s Rakúskom, ktoré má na Dunaji dvanásť elektrární!) Proti technizácii sveta a človeka, redukcii človeka na homo aeconomicus, faustovskej absolutizácii a jej diktátu vystupovala literatúra od čias klasika Goetheho. Literatúra a senzibilita jej slova vždy učila ľudí citlivo vnímať svet, spoločnosť a človeka, jeho vonkajšie a vnútorné správanie, nomos Zeme, miesta loco krajiny, v ktorej žijeme, koexistujeme s inými, jej jazyk a reč tvorí inteligentný priestor, ktorý nás konfrontuje s vlastným „domom bytia“ (hovoriac jazykom filozofa Heideggera). Literárna komunikácia jednotlivca so spoločnosťou si od čias Gutenbergovho epochálneho vynálezu neprestáva hľadať optimálne formy tatarkovského „obcovania“ s čitateľmi kultúrneho spoločenstva, nielen literárnej res publicae. Vznik literárnych časopisov a spisovateľských novín a ich pôsobnosť (u nás od čias žurnalistickej iniciatívy Ľudovíta Štúra) akiste pramení v špecifickej blízkosti mediálnej artikulácie slova, v jeho relatívnej autonómnosti, slobode literatúry ako rozhovoru človeka so sebou, jednotlivca so spoločnosťou, jej historickou pamäťou, skúsenosťou, naakumulovanou citovosťou a jej uvedomovaním v nových kontextoch. Navyše tvorivý jazyk pomenúva veľmi subtílne vecné i emotívne komplexy, takto slúži aj kompenzácii osobnej a sociálnej deprivácie (aby človek aspoň pomenoval problém, aby nezomrel ako hlupák, naivista, aby zbavil jazyk dobových nánosov, kontaminácií, falše a klamov, predsudkov, ktoré mu vždy niekto podsúva).
Jazyková situácia je vždy existenciálna, jazyková uvedomelosť nie je mysliteľná bez kreativity, preto je taký dôležitý literárny žurnalizmus v znamení aktivizácií jazyka, prekonávania absencie slova, pomenúvania, priepastí mĺkvoty. Pretože človek nikdy nemlčí, iba často nehovorí, a to z mnohých dôvodov – vonkajších i vnútorných, subjektívnych či spoločenských, hoci pomenúvať patrí k výsostným výsadám biblického Adama od Stvoriteľa pri vyhnaní z raja, čo akiste nie je náhodné, a tu sa začína aj jeho bytostná spätosť so Slovom – Logosom. Genéza spisovateľského žurnálu Literárneho týždenníka nielen metaforicky otvára a kultivuje priestor slova, mobilizuje komunikáciu medzi spisovateľmi, umelcami a širokou kultúrnou verejnosťou, ktorú – ako si pripomíname – nielen oslovil, ale aj mobilizoval, otváral spätné väzby dialógu – takto staval základy živej demokratickej komunikácie verejnosti občianskej spoločnosti. Žurnalizmus funguje ako spoločenský vzťah participácie, výmeny názorov. Je producent a zároveň produkt verejnej mienky, jej distribúcie a recepcie. Jazyk je tu slovo a čin, je aj životnou formou: slová sú aj skutky. Literárny týždenník takto obnovil životnú formu komunikácie spisovateľov a občanov kultúrnej verejnosti – res-publica ako otvorený priestor, jeho vedomie ako socio-kultúrny orgán homo publicus. Podľa filozofa Hansa Blumenberga človek má publikovať, aj keď si nevie rady s nejakým problémom, vždy sa nájde čo len jeden čitateľ, ktorý ho vyrieši, kriticky osvetlí a pochopí, alebo aspoň lepšie nastolí a formuluje. Aj keď to filozof, ktorý nemal ďaleko k literatúre, myslel tak trochu ironicky, dobre vieme, o čom je reč.
Tu by sme azda mali hľadať aj odpoveď na otázku, ako prispeli spisovatelia a vôbec intelektuáli a ich tlačový orgán ku kryštalizácii a formovaniu verejnosti na prelome epoch ako kultúrnej a politickej formy vedomia, ku kultivácii sebavedomia slovenských občanov na báze konkrétnych daností existencie, ktorá sa chce udržať pri živote aj v epoche „post-“, čo má konzekvencie pre etiku i politiku, ktoré súvisia s vedomím a sebavedomím väčšmi, než sa pripúšťa. Indíciou imanencie osobného a všeobecného je akiste otázka Kto som (sme?), ako sa ňou zaoberá filozofia, veda, umenie a najmä literatúra; je to duša (nie ako predmet, ale ako fenomén bytia, existencie, života, zmýšľania, cítenia, vedomia, identity a kultúry, otázka subjektu Ja a Nadja, singularity univerzálneho. Spôsoby, ako o nich hovoriť verejne, komunikovať, ako ich rozvíjať, pestovať, kultivovať – tak sa nielen v estetickom médiu rodí a špecifikuje jedinečnosť – východiská odpovede na otázku Kto sme (ako ľudia, spoločenstvo, kultúra?). Otázka Ja, identity, sa týka celej spoločnosti, najmä keď sa diferencuje a zároveň integruje, uvedomuje historicky, kultúrne, politicky, nábožensky, keď sa hľadá terapeuticky a morálne. Je to topos, ako ho formuloval už na začiatku európskej civilizácie antický imperatív: „Poznaj seba samého!“
V zaostrení pozornosti na seba-chápanie, seba-vedomie občanov a spoločnosti nadväzuje náš spisovateľský tlačový orgán na úsilia moderny (ako tento kľúčový európsky kultúrny a civilizačný pohyb iniciovali klasici – po Montaignovi Descartes, Pascal, Rousseau, Kant, Hegel, Herder, ktorí už priamo zasahujú aj našich osvietencov prebúdzajúcich zo „spánku“ aj latentný národ medzi Tatrami a Dunajom: paradox, ktorý dodnes veda (dnes „veda vied“ neurológia chce všetko vysvetliť mozgovými neurónmi). Jedine seba-vedomie, ktoré sa koncentruje aj na seba, je schopné vnímať a chápať aj seba-vedomie iných. Jednotlivé vedomie nefunguje optimálne ako izolované, ale ako otvorený priestor, v ktorom sa pohybujeme spolu s inými, ak si osvojujeme ich slová, pojmy, jazyk komunikácie. Ja sa vyznačuje privilegovaným prístupom k svojmu seba-uvedomovaniu, ak svoju individualitu spája s univerzálnym, aj keď sa aktivizuje na subjektívnom základe, nie je iba subjektívne, tak ako všeobecný nie je svet, v ktorom sa pohybuje každý iba na svojom mieste, všeobecný je svet, v ktorom sa všetci navzájom stretáme, zrážame, podnecujeme, vnímame, reflektujeme, zhodujeme, akceptujeme v svojom sebavedomí, vecnom i nadvecnom správaní, aké majú aj iní v svojom vedomí, kultúrnom povedomí. Sebavedomie sa takto aj programovo mediálne stáva výrazom a nástrojom socio-kultúrnej dynamiky ľudskej kultúry, indikátorom je tu schopnosť (pestovaná) dorozumievania s jednotlivcami, ktorí sa pohybujú v spoločných komplexných pomeroch podľa vlastných názorov na skutočnosť a chápu tieto spoločné predpoklady života, rozvoja, kultivácie spolunažívania. Z takého hľadiska a perspektívy možno azda na novej úrovni skúmať pozitívne výkony spisovateľských novín zvaných Literárny týždenník, ich prispievateľov a redaktorov, nie na poslednom mieste čitateľov (ako sa o to pokúšajú už viaceré dizertácie adeptov žurnalistiky). Aktivizácia a rast sebavedomia predstavuje východisko nového vnímania a konania jednotlivcov a spoločenstva; v diferenciácii od iných takto definujú aj seba ako subjekt (politicky ako subjekt „verejnosti proti násiliu“); ak si udržia a zachovajú toto vedomie, môžu prispievať k stabilizácii vzťahov, k zmene jazyka a hodnotového systému spoločnosti. Mediálne výkon sebavedomia sa prejavuje v oslovovaní iných, ktorí takisto už prebúdzajú svoje sebavedomie, čo ovplyvňuje ich zmýšľanie, správanie i konanie. Ako aktívni účastníci špecificky modifikovaného časopisectva literárnej komunikácie sme sa učili vnímať premeny sveta na rozhraní tisícročia. Už vtedy sme si uvedomovali, že je to vnímanie dušou literárnej senzibility, ktorá inklinuje k zábleskom intelektuálnej precíznosti. Po štvrťstoročí sa nielen naše literárne noviny, ale aj sama literatúra musí konfrontovať s celkom novými faktormi, ktoré ohrozujú ich elementárnu existenciu. Ak nás ešte jeden z iniciátorov týchto metamorfóz (Kapuściński) nabádal, že mediálna revolúcia stojí pred fundamentálnou úlohou: naučiť sa, ako chápať svet, pre tradičné printové médiá je to aj konfrontácia s mediálnou revolúciou ako takou, s technickým a technologickým diktátom, ktorý zasahuje nielen nové médiá, ale aj klasické, sám jazyk a formy komunikácie, formy a žánre, ktoré sa vypestovali počas dlhej histórie jej špecifických diskurzov, pričom nejde iba o rivalitu, ale najmä o korekcie obrazu sveta a človeka, o manipulácie v službe ziskuchtivosti, senzáciechtivosti a pod. Konkurencia nových (mas)médií pôsobí aj na nové seba-vedomie klasickej žurnalistiky, čoraz naliehavejšie sa ozývajú aj vo svete hlasy volajúce po záchrane a zachovaní nielen papierových novín, ale najmä kvalitného žurnalizmu, ktorý je v ohrození (v epoche rastúcej technizácie, fragmentarizácie, manipulácie, zjednodušovania komplexnosti a pod.). Prednosti a hranice obidvoch typov mediálnej komunikácie nie sú totožné a zameniteľné, ale skôr funkčne sa dopĺňajúce, nemali by sa vylučovať. Ekonomický pád kvalitného žurnalizmu by mal kompenzovať štát, a to vo vlastnom záujme (takisto ako knižnú kultúru vôbec). Internet a online nemôžu nahradiť jedinečnú participáciu klasických kvalitných médií na formovaní a kultivovaní verejnosti a jej kvalitatívne zodpovedného sebavedomia občanov demokratického štátu. Pokrok je možný jedine tam, kde je sebareflexia, poznanie, a to komplexné, celistvé vedomie, otvorené skutočnosti (seba a sveta).
Pozícia Literárneho týždenníka by sa mala obnoviť. Taký je odkaz jeho zakladateľskej generácie dedičom.
(Zdroj: ŠABÍK, Vincent: Konštituovať celistvé vedomie slovenského občana: Zamyslenie zakladateľa a prvého šéfredaktora Literárneho týždenníka, pri príležitosti jeho štvrťstoročnice: . In: Literárny týždenník 37 – 38 z 30. 10. 2013, s. 1, 2.)