Nebolo to dávno, čo som si pripravovala krátky príhovor pri príležitosti odovzdania pamätnej publikácie nášmu pánovi profesorovi JÁNOVI PAULINYMU (na snímke). Zvyčajne sa to robieva priokrúhlom jubileu, ale okolnosti skomplikovali situáciu, a tak zborník Arabic and Islamic Studies in Honor of Ján Pauliny sa podarilo vydať až k jeho 77. narodeninám. Všetci sme sa tešili, že ho konečne uvidíme po dlhšom čase. Prisľúbil totiž, že určite príde. Neprišiel. Už vtedy mu vtom náhle zabránilo chatrné zdravie a my všetci sme dúfali, že sa to zlepší a že problémy sú iba prechodného charakteru. Bohužiaľ, neboli. Prof. PhDr. Ján Pauliny, PhD., nás navždy opustil 25. 1. 2021 vo veku nedožitých 82 rokov. Náš smútok umocnila aj skutočnosť, že si ho Všemohúci povolal na druhú stranu rieky uprostred ťaživej epidémie koronavírusu, atak sme ho nemohli odprevadiť na jeho poslednej ceste.
Obzvlášť cenné skúsenosti
Smrť nás núti obzrieť sa späť, zaspomínať si a pouvažovať nad tajomstvami života. Mala som šťastie, že som s profesorom Paulinym pracovala viac ako pätnásť rokov. A boli to obzvlášť cenné skúsenosti pozorovať jeho vedeckú a pedagogickú prácu, prívetivý prístup k študentom, nákazlivý entuziazmus, keď sa niečo dobré podarilo, bystrý intelekt, inteligentný humor, ako aj jeho dar presne rozpoznať dôležité a menej podstatné úlohy. Na tých dôležitých sa postupne a systematicky pracovalo a tie ostatné sa museli rázne a efektívne takmer ihneď riešiť. Nezabudol sa pritom opýtať, čo je nové na „Sorbonne“ (t. j. na Ústave orientalistiky SAV, kde bol vtedy riaditeľom prof. Sorby) a pošomrať si nad aktuálnymi politickými udalosťami. S nadšením a láskou vedel rozprávať nielen o rozmanitých zákutiach arabistického výskumu a o inšpiratívnych pobytoch v zahraničí, ale aj o najbližšej rodine.
Cesta za vzdelaním a pedagogická činnosť
Profesor Pauliny sa narodil v Martine 4. júna 1939 do excelentnej intelektuálnej rodiny. Jeho otec, tiež profesor Eugen Pauliny, bol jednou z popredných osobností slovenskej jazykovedy, matka vyštudovala a vyučovala francúzsky a latinský jazyk. Poabsolvovaní strednej školy v roku 1956 nastúpil na Univerzitu Komenského (UK) v Bratislave, aby študoval slovenčinu v kombinácii s arabčinou. Nasledujúci rok však prestúpil na Karlovu univerzitu do Prahy, keďže tam mali orientálne štúdiá podstatne dlhšiu tradíciu. Keď štúdium arabistiky v kombinácii s anglistikou ukončil (1961) a nastúpil na Semitský seminár FF UK (neskôr Katedra klasickej a semitskej filológie), kde bol viazaný ako vedec a pedagóg po celý život, a od tých čias prakticky do dnešných dní učil mnohé generácie študentov a doktorandov obdivovať arabskú históriu a literatúru. Rozhodujúcu úlohu pri formovaní arabistických štúdií na Slovensku zohral prof. Pauliny najmä po roku 1995, keď nastúpil do vedenia odboru. Jeho vplyv na fakultný akademický život ešte vzrástol, keď v rokoch 1994 – 1998 zastával funkciu dekana FiF UK.
Zakladateľ niekoľkých smerov arabistického výskumu
Profesor Pauliny sa zúčastňoval na založení hneď niekoľkých smerov arabistického výskumu, ktoré brilantne prepájal do nových súvislostí. Významne prehĺbil najmä štúdium arabskej literatúry a islamistiky, pritom sa zaslúžil o medzinárodné etablovanie tzv. arabskej ľudovej náboženskej literatúry, v ktorej sa začal presadzovať už svojou dizertačnou prácou al-Kisáʾí: Kitáb qiṣaṣ al-anbijáʾ (1969). Ide o literárnu analýzu zbierky tzv. rozprávaní o prorokoch, ktoré sa pripisujú istému Abú ʾl-Hasanovi al-Kisáʾímu. V tematike ľudovej literatúry pokračoval aj neskôr, počas pobytu na Martin Luther Universität v Halle, kde dokončil habilitačnú prácu Zwei Beiträge zur Kenntnis der Arabischer Volksliteratur des Mittelalters: Zur Role der qussás al-KisáʾísWerk Kitáb ʿadžáʾib al-malakút (Dva príspevky k porozumeniu arabskej ľudovej literatúry: alKisáʾího dielo Kitáb ʿadžāʾib almalakút). Z politických dôvodov mu však dovolili habilitovať sa až o 12 rokov neskôr, v roku 1987, a jeho habilitačná práca bola na Oddelení vedy a výskumu FF UK odložená ako „nepotrebná“. Svetovej arabistike však nezostala neznáma a spolu s približne 40 vedeckými článkami publikovanými najmä vo vedeckých časopisoch Graecolatina et Orientalia (od roku 1969, FiF UK) a Asian and African Studies (od roku 1965, SAV) je do dnešných dní často citovaná významnými svetovými orientalistami.
Bádanie v oblasti náboženskej ľudovej literatúry
Jeho bádanie v oblasti náboženskej ľudovej literatúry vyvrcholilo publikovaním al-Kisáʾího zbierky podnázvom Kniha o počiatku a konci a rozprávania o prorokoch (Tatran, 1980). Išlo vôbec o prvý preklad diela do európskeho jazyka, ktorý vychádzal priamo zo stredovekých rukopisov. Z ďalších významných prekladateľských počinov spomeňme Ibn Ishákov Život Muhammada, Posla Božieho (1967, 2003) či Ibn Sírínov Snár arabských mudrcov (Nestor, 1996). Niektoré dôvody pre jeho bádateľskú orientáciu boli do značnej miery praktické. Stredoveká arabská a ľudová literatúra bola priveľmi vzdialená realite komunistického Česko-Slovenska. V dôsledku toho nemusel vedeckú prácu prispôsobovať ideologickým požiadavkám režimu, ako to bolo v tých časoch bežné, a tak sa nemusel „hanbiť“ za práce vydané pred rokom 1990 ako niektorí jeho kolegovia.
Sprístupňoval tajomstvá Orientu
Mimoriadne aktivity rozvíjal prof. Pauliny aj v rámci popularizácie vedy, pritom sa snažil sprístupniť tajomstvá Orientu najmä mladým ľuďom. Využíval pri tom svoju schopnosť pútavo a zrozumiteľne vysvetliť i spletité a komplikované skutočnosti. Výsledkom boli knižné tituly ako Život vríši kalifov (SPN, 1972), Arabi – vládcovia Stredomoria (SPN, 1976), Samarkand a Buchara, perly strednej Ázie (SPN, 1979), Kniežatá púšte (Mladé letá, 1978) či Objavenie Arábie aprvé kroky dovýchodnej Afriky (Mladé letá, 1983). Posledný uvedený titul, ktorý opisuje dobrodružný život slávnych orientalistov a cestovateľov Richarda Francisa Burtona a Johanna Ludwiga Burckhardta, viedol k ponuke švajčiarskej nadácie Pro Helvetia pripraviť výstavu Johann Ludwig Burckhardt– voyaguer et arabisant, ktorá mala veľký úspech v západnej Európe i v arabských krajinách.
Arabské správy o Slovanoch
Z Paulinyho vedeckých monografií treba spomenúť publikáciu Arabské správy o Slovanoch (Veda, 1999), ktorá predstavuje dôležitý historický zdroj. V roku 1997 sa zásadným spôsobom zaslúžil aj o zahrnutie Bašagićovej zbierky islamských rukopisov, ktorá sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Bratislave, do programu UNESCO Pamäť sveta.
Bohatá a významná bola aj jeho prednášková činnosť na zahraničných univerzitách, ktorá sa rozbehla najmä po revolúcii v roku 1989: na Hebrew University of Jerusalem (1991); na Univerzitè de Toulouse II – Le Mirail (1993); na Universität Heidelberg (1993, 1995 a 1996) a na Yale University a na Atlantic University of Florida (1996). Okrem toho bol hosťujúcim profesorom na Orientálnom inštitúte Universität Wien (1991 – 1996), kde vyučoval samostatný kurz venovaný arabskej ľudovej literatúre (Volkstümliche Literatur).
Monumentálny preklad diela Tisíc a jedna noc
Najväčší monument si však J. Pauliny postavil prekladom impozantnej zbierky arabských rozprávaní Tisíc a jedna noc, na ktorom pracoval viac ako 25 rokov (Ikar, 2009 – 2011). Prekladal pritom vzácnu tlačenú redakciu známu ako Kalkata II. z rokov 1839 – 1843, ktorú pripravil vysokopostavený úradník Britskej Indie Sir William H. Macnaghten. Pôvodne bola určená len pre dopredu stanovený počet subskribentov, medzi ktorých patrila aj britská kráľovná. Slovenský osemzväzkový preklad obsahuje aj rozprávania z tzv. Búláckej redakcie, z redakcie vydanej v meste Breslau (Vroclav), ako aj orientálne príbehy, ktoré pôvodne do zbierky nepatrili, ale sa s ňou spájajú a dochovali sa v iných rukopisoch (napr. Alibaba aštyridsať zbojníkov, Aladinova čarodejná lampa). Veľkolepý dojem výsledného diela umocňujú bohaté ilustrácie významných slovenských umelcov – Igora Piačka, Róberta Bruna či Karola Ondreičku.
Ocenenia
Niet sa čo čudovať, že už v roku 2003 bola J. Paulinymu udelená Cena Jána Hollého za literárny preklad. V roku 2011 dostal Cenu ministra kultúry a bol nominovaný na Krištáľové krídlo, ktoré, dovolím si povedať, že, bohužiaľ, za pozoruhodný preklad Tisíc a jednej noci nedostal. Ešte v roku 1996 získal Zlatú medailu FF UK, ako aj Cenu Blahoslava Hečka za celoživotné dielo.
Profesor Pauliny bol nepochybne veľká osobnosť a významný vedec. No mne sa žiada k tomu dodať asi to najdôležitejšie: bol to predovšetkým dobrý človek s veľkým srdcom. Osobností s jeho rozsahom vedomostí, múdrosti a ľudskosti je málo. Jeho odchod je pre nás nielen veľkou stratou, ale aj trvalou pripomienkou veľmi vzácneho človeka.
ZUZANA GAŽÁKOVÁ
Foto: archív autorky