PAVOL DINKA: Premeňme kameň na žeravú lávu
ÚVODNÍK
Počas augustovej dovolenky som vo voľných chvíľach intenzívnejšie rozmýšľal nad tým, aká je naša dnešná kultúra, umenie, literatúra a ako sa tieto fenomény zrkadlia v novinách, kultúrnych a literárnych časopisoch a vôbec v médiách. Odpoveď je na prvý pohľad jednoznačná – je taká, aká je súčasná spoločnosť: ambivalentná, protirečivá, nesúrodá. Názory sa rôznia – podaktorí sociológovia, sociálni inžinieri, filozofi v nej vidia vrchol jestvujúcej západnej civilizácie, akési spasenie v kapitalistickej globalizácii, no jedným dychom paradoxne, nepochopiteľne rozporuplne dodávajú: v ľudských životoch vládne čoraz väčšia existenčná neistota, pandemický nárast ľahostajnosti, nastáva éra postdemokracie, postfaktuálneho a postpravdivého sveta. Slovo hodíš do vzduchu, a na zem padne klamstvo. Sloboda slova sa zvrhla v nezodpovednú slobodu slobodne klamať. A ty, obyčajný človek, vyber si, zorientuj sa v tej mäteži!
Navráva sa nám, že všetko má svoje prirodzené miesto. Prirodzené je, keď mocní vládnu nad slabými, bohatí nad chudobnými, keď para stúpa hore a kameň padá dolu. Je to ozaj prirodzené, nedá sa s tým nič robiť? Uspokojíme sa s tým, alebo sa pokúsime prekročiť pomyselnú hranicu? Para sa môže predsa zmeniť na vodu a padať dolu, kameň v žeravej láve zasa na dym a stúpať nahor. Takéto tvrdenia si však žiadajú odvahu, odvahu najmä tých, čo pracujú s mocnou zbraňou – slovom – spisovateľov, žurnalistov, publicistov, umeleckých kritikov.
Umenie, literatúra by mali spoločenskú chorobu liečiť, diagnostikovať ju, písať a predpisovať uzdravujúce recepty. Darí sa im to? Nazdávam sa, že len čiastočne! Chýbajú nám generačné romány, kritické, hlboko kritické sociálne sondy do života súčasnej spoločnosti, romány typu Urbanovho Živého biča, Jesenského Demokratov, Hečkovho Červeného vína či Jarošovej Tisícročnej včely (výnimkou sú napríklad viaceré knihy Etely Farkašovej), chýbajú nám burcujúce verše, aké vychádzali spod Hviezdoslavovho, Kraskovho, Novomeského, Válkovho pera atď., chýba nám matuškovská literárna kritika (ešteže česť zachraňujú Dalimír Hajko, Alexander Halvoník či Jozef Špaček) a aj literárne časopisy, ktoré by to reflektovali. Súčasná literatúra akosi nevie vytvoriť plodnú syntézu emotívnej a racionálnej zložky bytia. Buď je gýčovito emotívna, alebo je prehliadkou vyprázdnenej a nudnej racionality. Ako ináč by sa mohla v desaťtisícových nákladoch predávať slovenská „červená knižnica“, ktorá má už dávno známu stereotypnú štruktúru. A nielen to, kníhkupectvá ponúkajú rozličné „kuchárky“, autobiografie, spomienky – nech sú to akékoľvek hlúposti, dôležité je, že ich autormi sú „osobnosti“, ktoré poznáme z obrazovky a z verejného života. Ešte horším je fakt, že je medzi nimi kopa propagandistických a ideologických paškvilov, ktorých cieľom je mútiť hlavy ľudí.
Žiada sa preto hľadať univerzálne pravdy, prirodzenosť ľudského bytia, nastoľovať ich oveľa väčšmi ako filozofia, sociológia, psychológia a ďalšie vedy – nikto a nič totiž nenahradí enormnú emocionálnu silu umenia a najmä literatúry.
Pravda, v tejto súvislosti sa natíska otázka – kde a ako by sa mali spisovatelia okrem kníh prezentovať? Veď väčšina novín, časopisov, elektronických médií sa stavia ku kultúre a literatúre doslova macošsky! Kdeže sú tie časy, keď denníky, týždenníky i mesačníky venovali tejto sfére pravidelné rubriky. A navyše, každý sa hrá na vlastnom piesočku. Onen vlastný košiar prináša neraz veľa neduhov: otupujú sa názorové hrany, navzájom sa uznanlivo tľapkáme po pleci, konštruktívna, vecná kritika často absentuje – ja napíšem pochvalne o kamarátovej knihe, on napíše pochvalne o mojej, a je ruka v rukáve. Kým nebudeme kritikou inšpirovať, nabádať ku kvalite, nepohneme sa z literárneho zápecníctva. Pestujme si nových literárnych kritikov, odvážnych, rozhľadených s analyticko‑syntetickým pohľadom.
Napokon, o to sa usilujeme už dlhší čas aj v Literárnom týždenníku...
(Zdroj. Pavol Dinka: Premeňme kameň na žeravú lávu, in: Literárny týždenník 27 – 28 z 28. 8. 2025, s. 1)