DUŠAN MIKOLAJ: Na ktorú stranu sa prikláňajú spisovatelia?
OSLOVENIE
Treba sa v Literárnom týždenníku vyjadrovať o dianí v našej spoločnosti? Je písanie o veciach verejných ešte občianskou (ak nie prirodzenou) potrebou spisovateľa? Keď sme s Mariánom Šimkuličom pripravovali v Humennom rozhovor s Milanom Zelinkom, spomenul som si na jeho esej o VIKTOROVI ASTAFIEVOVI (* 1924 – † 2001). O vznešenom diele Jeho veličenstvo ryba poznamenal, že by si ruský spisovateľ zaň zaslúžil Nobelovu cenu za literatúru. Astafievova próza Smutný detektív, vydaná v polovici osemdesiatych rokov, je doteraz výsostne aktuálna (a jeden z jej mnohých odkazov by sme mohli prirovnať k veľkému humanistovi Dostojevskému, ktorý „na celý svet vyhlásil, či vlastne vykričal zúrivým hlasom, že neprijme nijakú revolúciu, ak sa v nej ublíži čo len jednému dieťaťu“). Astafiev svoju ústrednú postavu charakterizoval, že „okrem iných nepostihnuteľných vecí a javov musí pochopiť ťažko prístupný, ešte nikým nepochopený a niký m nevysvetliteľný pojem, takzvaný ruský charakter, literárne a vzletne povedané ruskú dušu“...
Stopäťdesiatstranovú knižku autor v úvodnom príhovore nazval „čudnou“. Smutný detektív Sošin so skúsenosťami vo vlasteneckej vojne je milicionár vo výkonnej službe. V priamom styku so zločincami koná podľa zákona a byrokraticky stanovených pravidiel, ktoré mu pri zodpovednom výkone neraz ohrozujú život. Je vzdelaný, literárne talentovaný, citovo založený, no namiesto verejnej podpory a občianskej súdržnosti často ostáva osamotený na okraji spoločenstva, kde nad morálnymi pravidlami panuje povrchný konzum. Podlieha mu aj vrstva novodobej inteligencie: odkláňa sa od tradičných zvyklostí a etických hodnôt a vzdelaním, povolaním či „umeleckými záujmami“ sa vyvyšuje nad ľuďmi, čo im praktickým konaním priamo a neraz nezištne slúžia.
Nechystám sa z knihy citovať ani anketovo podnecovať, komu sa ju podarí nájsť zastrčenú vo verejných knižniciach (ak ju z nich už dávnejšie nevyradili, aby mali miesto na lákavo propagované, na aké si už navykli nejedného čitateľa). A vôbec sa mi nežiada dráždiť šíriteľov odporu k všetkému ruskému. Iba sa pýtam, koľko podobne znepokojujúcich otázok o „slovenskom“ charaktere či nebodaj duši čítame v literatúre a novinách našich súčasníkov. Väčšina sa uchlácholí osobným „literárnym programom“, v ktorom sa v popredí usadila estetická či takzvaná novátorská línia, v nejednom prípade ladená duchom celebritného a konzumného užívania. Takým autorom (autorkám) nehrozí osočovanie za nebodaj otvorenú kritickosť k vážnym sociálnym a etickým dôsledkom nehateného presadzovania postkapitalistického odľudšteného smerovania spoločnosti. Svojský kritický postoj si vyárendovali autori spolitizovaných tém, kde najmä filmárske spracovania majú napriek masovému mediálnemu propagovaniu časné trvanie. Keďže rýchlo upadajú do zabudnutia, žiada sa výdatne ich „dopĺňať“ podobnými žánrami a ideologickým obsahom, aby udržiavali záujem verejnosti subjektívnymi výkladmi skutočnosti a tvrdým výpadom voči ľuďom s inými náhľadmi na svet, než vytrvalo šíria oni. Kto si dovolí s nimi nesúhlasiť, útočia na neho jednostrannou ideologizáciou, povýšeneckým osočovaním. Akoby bez šírenia sprostredkovaných výkladov demokraciu na zaostalom Slovensku nebolo možné „slobodne“ formovať.
Ako sú na tom slovenskí spisovatelia? Na jednom póle literárnej produkcie sa často nachádzajú výpovede limitované tematickou ustálenosťou, zahľadenosťou do svojho súkromného sveta či beletrizovaním historických udalostí. Zabúdame, že život občanov nebol jednostranný a fádny ani v období označovanom paušálne za totalitné. A vôbec nie je jednoznačný, ako nám ho vykladajú súčasní ideológovia (a nielen politici a štátnici, ale čoraz dôraznejšie mnohí zamestnanci v oficiálnych médiách). Počas novinárskej práce sa mi osobne blízkou stala tvorba spisovateľov literatúry faktu. Práve od nich očakávame kvalitatívny prínos do tematického a žánrového oživenia Literárneho týždenníka. Názov periodika môže na viacerých autorov pôsobiť, že sa má prednostne venovať literatúre. Tu sa mi so štipkou irónie žiada v systéme časopisu nabádať členov SSS, aby sa pred publikovaním svojej prózy alebo poézie predstavili esejou, reportážou, črtou, fejtónom či iným publicisticko‑umeleckým žánrom.
Myslím si, že by to bolo vzájomne prospešné. Uplynulo už zopár desaťročí, a stále neprichádzajú autori píšuci s plným autorským nasadením a osobnostným zaujatím o súčasnosti s podobne hodnovernými výpoveďami, aké priťahovali čitateľov v období po druhej svetovej vojne v systéme, v akom popri Viktorovi Astafievovi tvorili desiatky ďalších vynikajúcich ruských spisovateľov. U nás sa už nespomínajú – napokon neradno pripomínať ani viacerých slovenských spisovateľov uplynulého storočia, nieto vydávať reedície ich hodnotných diel.
Ak som na začiatku spomenul Milana Zelinku, zemplínskeho spisovateľa narodeného v podunajskom kraji pod Malými Karpatmi, vážim si, že popri svojich nových dielach sa čitateľom Literárneho týždenníka pravidelne ohlasuje podnetnými príspevkami o našej prítomnosti. Prostredníctvom neho a ďalších vážených autorov pripomínam, že časopis si zaslúži pozornosť ďalších členov nášho Spolku slovenských spisovateľov. Redakcia všetkých oslovila podrobnou koncepciou i námetmi na tematické a žánrové oživenie obsahu časopisu. Žiaľ, u väčšiny spisovateľov ostávajú bez aktívnejších ozvien. O to povznášajúcejšie je rozhodnutie každého, kto kolegiálne rozširuje sieť stabilných prispievateľov. Je to nádejný signál aj pred blížiacim sa Členským zhromaždením Spolku slovenských spisovateľov. Účasť každého člena bude potvrdením jeho stavovskej príslušnosti k najpočetnejšiemu združeniu spisovateľov na Slovensku s vyše storočnou tradíciou.
(Zdroj: DUŠAN MIKOLAJ: Na ktorú stranu sa prikláňajú spisovatelia?, in: Literárny týždenník 29 – 31 z 11. 9. 2025, s. 1)