Za profesorom DAMIÁNOM KOVÁČOM (* 3. 8. 1929 – † 2. 2. 2021): Odišla osobnosť slovenskej psychológie

Za profesorom DAMIÁNOM KOVÁČOM (* 3. 8. 1929 – † 2. 2. 2021): Odišla osobnosť slovenskej psychológie

Čas je neúprosný, zakladatelia odchá­dzajú... V týchto po­nurých časoch nás za­skočila smutná sprá­va: 2. februára vo ve­ku 91 rokov odišiel na večný odpočinok prof. PhDr. Damián Kováč, DrSc., jedna zo zakladateľských osobností psychológie ako modernej vedy na Slovensku, protagonis­ta Bratislavskej školy experimentálnej psycho­lógie, uznávanej tak doma, ako aj v zahraničí.

Rodák z Nižného Slavkova (* 3. 8. 1929) pat­ril vôbec k prvým absolventom odboru psy­chológie na Filozofickej fakulte UK v Brati­slave (1952). Po štúdiu nastúpil do Psycholo­gického oddelenia Filozofického ústavu SAV, ktorý neskôr, už ako Ústav experimentálnej psychológie SAV, viedol vyše troch desaťro­čí(1960– 1991). Svoj tvorivý čas vo veľkej miere venoval vytváraniu podmienok na psycho­logický výskum, organizovaniu medzinárod­ných konferencií (stretnutia psychológov podu­najských krajín), mnohých školení pre iné psy­chologické inštitúcie na Slovensku, ako peda­góg prispel k výchove novej generácie odbor­níkov vedy o psychológii, v šesťdesiatych ro­koch inicioval aako vedúci redaktor aj dlhé ro­ky viedol Studia Psy­chologica – jediný karentovaný psychologický ča­sopis vo východnej časti Európy.

Jeho vlastný vedecký výskum sa oriento­val najmä na oblasť kognitivity (vnímanie, pamäť, emócie, viacjazyčnosť, vrodené vlast­nosti...), komplexný model ľudskej osobnos­ti, psychológiu rodiny, transkulturálny model kvality života, problematiku ľudského starnu­tia a i. Knižne publikoval o. i. práce Theore­tische Fragen der Psychologie – Psychologie als Problem (Berlín 1990), Osobnosť: Od for­movania k sebautváraniu (2002), Psychológiou k metanoi (2007), Umne starnúť (2013), vý­znamnými štúdiami prispel ako spoluautor aj do mnohých kolektívnych monografií (Mysle­nie– osobnosť– múdrosť, 2008; Kognitívny portrét človeka, 2010 a i.).

Ako vedúci redaktor Vedy, vydavateľstva SAV, som mal česť „asistovať“ pri vydávaní knižných prác pána profesora (Psychológiou k metanoi, Umne starnúť). Spoznal som ho ako neobyčajne hĺbavého, pozorného a chápajúce­ho človeka, ktorý sa vie vcítiť dovnútra iné­ho a vytvoriť okolo seba atmosféru priateľstva a partnerskej dôvery. Predstavoval pre mňa prototyp rollandovského „dobrého človeka“. Posledné roky a mesiace žil v jednom z bratislavských domov seniorov. Aj napriek pokro­čilému veku sa živo zaujímal o všetko, čo sa odohrávalo v spoločnosti, vedeniu seniorské­ho domova sa dokonca ponúkol s prednáška­mi pre osadenstvo – ani v takej náročnej ľud­skej pozícii nezabudol na svoju milovanú psy­chológiu. Napísal a na vydanie ponúkol spo­mienkový rukopis, v ktorom zužitkoval svoje poznanie o vývoji psychologickej vedy na Slo­vensku s dôrazom na jej formovanie (nieke­dy až dramatické) od konca štyridsiatych ro­kov minulého storočia po súčasnosť, s boha­tým skúsenostným substrátom. A je len ško­da, že sa na príslušných miestach nenašla vô­ľa ani potrebné finančné prostriedky na pub­likovanie týchto odborných pamätí.

Až dokonca žil aktívne, motivovaný vie­rou v ľudskú užitočnosť. Ani v ťažkej život­nej situácii nestrácal optimizmus a elán. Star­nutie nebral ako životnú tragédiu, naopak, tak svojím dielom, ako i osobným životom demon­štroval, že staroba so svojimi charakteristický­mi sprievodnými stavmi, ako sú choroby, osa­melosť, strata ľudskej perspektívy, nemusí byť vždy dôvodom na životnú rezignáciu. V svo­jej skvele koncipovanej esejistickej knižke Um­ne starnúť práve ukazuje, že starnutiu sa dá aj naučiť, že sa možno k nemu postaviť aktívne a posttraumatický stres prekonávať a posttrau­matický vzrast zasa systémovo umne rozvíjať. Umne starnúť, tvrdil, predpokladá prelaďovať kvalitu života vzhľadom na straty a zisky, kto­ré završujúca sa fáza života človeku prináša. K takémuto záveru profesor D. Kováč dospie­va jednak na základe výsledkov psychologic­kého výskumu, poznatkov z biológie, socioló­gie či etiky, systematického pozorovania objek­tov z vlastného okolia, ako aj z prežívania strát i ziskov starnutia u seba samého. Poslednú ve­tu knižky Umne starnúť možno chápať ako po­solstvo a zároveň ako zdroj liečivej psycholo­gickej posily pre všetkých, ktorí zápasia s feno­ménom staroba (ale nielen pre nich): „Starnutie je hodnota, veľká hodnota kultivovaného daru života, ktorým môžeme obohatiť vlastný život­ný príbeh, aby sa dal pozitívne sprostredkovať budúcim generáciám.

EMIL BORČIN

 

(Zdroj: Za profesorom DAMIÁNOM KOVÁČOM: Odišla osobnosť slovenskej psychológie. In: Literárny týždenník 9 – 10 zo 17. marca 2021, s. 15)