MARTA KRÁLIKOVÁ-LABAJOVÁ (* 15. 11. 1936 – † 20. 2. 2021), bývalá šéfredaktorka detskej redakcie Slovenskej televízie a dramaturgička Bibiany – Medzinárodného domu umenia pre deti a mládež, celý svoj život zasvätila cez umenie a rozprávky deťom a mládeži.
„Milí Filmárik a Filmuška, vaši kamaráti Janko aSlávka vás mnohokrát pozdravujú. Už sa nevieme dočkať, kedy príde nedeľa asňou aj vy... Ste našimi najlepšími kamarátmi!“ Takto podobne sa začínalo veľa listov, ktoré prichádzali denne doredakčnej Listárničky. Pravidelná relácia mala u malých divákov veľkú obľubu a sledovanosť. Kto by ich nepoznal – postavičky v šatách z filmových okienok, ktoré uvádzali pásmo rozprávok a rolovali koberec, pardón film, aby sa prihovárali detskému divákovi? Otvárali deťom bránu do obľúbenej ríše rozprávok. Súčasne formovali ich charakter a dopĺňali im vedomosti. Program Filmárik aFilmuška Slovenskej televízii dala autorsky M. Králiková-Labajová. Komu znás neutkveli v pamäti animované rozprávky No, počkaj!, Lolek aBolek, Kremienok aChocholúšik, Zbojník Rumpeľ či O Krtkovi, ktoré priniesla zo zahraničných tzv. „výberoviek“ na festivaloch v Cannes vo Francúzku či BadenBaden v Nemecku? Na druhej strane slovenské večerníčkové seriály, rozprávky a animované diela vyrobené v „detskej“ redakcii STV tešili deti v celej Európe, USA, Kanade, Austrálii, v Japonsku, v Kórei aj mnohých štátoch Afriky.
Po skončení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, odbor dejiny umenia a etnografia, nastúpila (1959) na programové oddelenie Čs. televízie ako redaktorka, neskôr režisérka dňa. V šesťdesiatych rokoch prešla dodramaturgie Hlavnej redakcie vysielania pre deti a mládež. Založila a viedla skupinu detských a mládežníckych programov zo zahraničia, ktorá realizovala aj cyklus dokumentárnych filmov o živote detí a mládeže v iných štátoch. Ako vedúca redaktorka a šéfredaktorka mala na starosti výber, redakčné spracovanie a vysielanie a zodpovedala za takmer 80 relácií. Zaviedla detský slovenský dabing rozprávok. Stála pri zrode a prvom ročníku festivalu Cena Dunaja – Prix Danube – Medzinárodný televízny festival pre deti a mládež (1971).
V roku 1986 odchádza z televízie do Správy kultúrnych zariadení, aby tam postavila nanohy dramaturgiu BIBIANY – Medzinárodného domu umenia pre deti a mládež, o ktorej kompletný názov sa pričinila. V Bibiane takmer 10 rokov pracovala na programoch pre deti, ale aj s deťmi, autorsky jej poskytla programy o histórii a krásach slovenských hradov azámkov, mnohé literárno-hudobné programy, výtvarno-dramatické hry namotívy rozprávok, tvorivé dielne v rozprávkovom svete, Detské hudobné slávnosti (pod záštitou Petra Dvorského a s ilustráciami od Alana Lesyka), súťažnozábavné pásmo hier a poučení o zvieratách a so zvieratami Zahraj mi aja ti nakreslím– deti sa učia maľovať hudbu. Je autorkou myšlienky výstav a odovzdania obrázkov našich výtvarníkov-ilustrátorov detských kníh dodetských oddelení nemocníc naSlovensku– s cieľom otepliť biele čisté, no chladné steny nemocničných izieb, v ktorých ležia malí pacienti. Pretože rozprávka a ilustrácia, farba a hudba liečia telo i dušu. Rozprávka zahreje, utíši bolesť, pohladí, prihovorí sa vám svojou hĺbkou, keď je vám otupno, či keď ste chorí. Cyklus/projekt Loď nádeje – Výstava obrázkov ilustrácií zknižnej tvorby predeti a následný Rozprávkový dar deťom donemocníc sa stretol s veľkým záujmom zdravotníckeho personálu nemocníc, ako aj výtvarníkovilustrátorov – Róberta Bruna a Mariána Čapku, Františka Blašku, Vladimíra Machaja, Viery Gergeľovej, Luby KončekovejVeselej, Albína Brunovského. Zrealizovala aj Humanitnú výstavu originálov detských ilustrácií v Osake.
Orientovala sa na pôvodné programy, ktoré sprístupňovali deťom autorov literatúry alebo iných druhov umenia. Napríklad o Pavlovi Dobšinskom, Ľudovítovi Fullovi, Lewisovi Carrollovi či Jánovi Ámosovi Komenskom.
Nakonci svojej pracovnej púte sa vrátila naniekoľko rokov do Slovenskej televízie ako šéfredaktorka Detskej a mládežníckej redakcie.
Jednoducho, na takú publicitu, akú zo srdca venovala detskej tvorbe, rozprávkam, kultúrnosti, sa zabudnúť nedá. Pretože, ako povedal Miroslav Válek, nedopláca sa nakultúru, dopláca sa nanekultúrnosť.
MARTINA KRÁLIKOVÁ
Foto: archív autorky